Festivalový Hlásnik – štvrtok
Ester Geislerová minulý rok sedela v porote jednej zo súťažných sekcii festivalu. Do Piešťan priniesla tentokrát svoj veľmi osobný film Dve deci tušu.
Nenechajte si ujsť!
13:30 | Du | Milovaný
Festivalová novinka v hlavnej úlohe s Javierom Bardemom.
17:00 | Fon | Musíme prežiť
Nový slovenský dokument osobne uvedie jeho režisér Tomáš Krupa.
19:30 | Du | Žlté listy
Derya a Aziz patria medzi uznávaných divadelných umelcov. Všetko sa zásadne zmení na premiére ich novej inscenácie.
19:30 | CL | Claudia’s Choice
Hudobný projekt slovenskej speváčky a gitaristky Klaudie Vaculovej, ktorá interpretuje známe česko-slovenské legendy aj svetové hudobné klasiky v príjemnom akustickom aranžmáne.
22:30 | Fon | Sacharín
Študentka prvého ročníka medicíny Hana začne po inšpiratívnom stretnutí chudnúť. Nové okolnosti ju vtiahnu do znepokojivého sveta posadnutosti telesným vzhľadom.
Tipy dňa
Hlas Hind Radžab
16:00 | Art | Niektoré filmové diela nevyžadujú prehnanú invenčnosť fikčného rozprávania ani dramaturgické kalkuly. Ich sila spočíva v čistej, odhalenej povinnosti svedčiť. Hlas Hind Radžab pristupuje k skutočnému príbehu šesťročného dievčaťa z Gazy s hlbokou etickou zodpovednosťou a mimoriadnou režijnou pokorou. Jadrom celej snímky sa stáva autentický hlasový záznam z núdzového volania – krehký, chvejivý a napriek tomu zdrvujúco hmatateľný. Zvuk tu nie je iba sprievodným prvkom vizálu, ale samotným pomníkom ľudskej zraniteľnosti. Tvorcovia na čele s tuniskou režisérkou Kaouther Ben Hania neestetizujú tragédiu, ani sa nesnažia narábať s bolestivým materiálom prostredníctvom lacnej senzácie. Film namiesto toho vytvára v kinosále priestor pre tiché, no neúprosné počúvanie. Vnímavým a citlivým dávkovaním vizuálneho sprievodu dáva režijný prístup plnú váhu každého slovu a každej sekunde ticha na druhom konci linky. Hlas Hind Radžab je dielo neobyčajnej ľudskej a umeleckej dôstojnosti. Neponúka jednoduché odpovede ani falošnú útechu, no stáva sa nezameniteľným aktom kolektívnej pamäte. V programe festivalu predstavuje filmový zážitok, ktorý od diváka nežiada len pozornosť, ale predovšetkým hlbokú empatiu a tichý rešpekt.
Matej Ambroš
Sladký domov
20:00 | Spa | Sladký domov režiséra Wojciecha Smarzowskiho je príbehom Gośky, ktorá nemôže uveriť svojmu šťastiu, že konečne stretla „muža svojich snov“. Rodinnú idylku však vystrieda tragédia, ktorá odhalí nielen Grzesiekovu násilnú povahu, ale aj skutočnosť, že na prvý pohľad „usporiadaný rodinný život“ je len praobyčajnou ilúziou. Surovosť, s akou sa stretávame v Smarzowskiho filme, je extrémna a tému domáceho násilia, zneužívania a dopadov celoživotnej traumy nám ukazuje v neprikrášlených reáliách, ktoré môžu v divákovi vyvolať pocit akej si hnisajúcej rany, ktorá sa nie a nie zaceliť. Avšak pri témach ako je domáce násilie na ženách je Smarzowskim zvolená forma, do ktorej nalial príbeh Gośky a jej dcérky, tou jedinou, v akej by sme mali tieto hrôzy divákovi predkladať. Priamo a bez akýchkoľvek odbočiek. Jedine tak potom môže aj menej empatický človek pochopiť hrôzy, v akých sa v súčasnosti mnohé ženy a ich deti ocitajú aj vo vlastných domovoch. Sladký domov sa, aj pre dôležitosť témy, stáva jedným z najdôležitejších filmom tohtoročného Cinematiku.
Zuzana Kožaková
Uľa
17:00 | Spa | Film Uľa je inšpirovaný životom legendárnej lotyšskej basketbalistky Uľjany Semjonovovej. Ulya je tínedžerka z komunity starovercov, ktorá meria takmer dva metre. Žije na odľahlej farme a jej nezvyčajná výška ju odlišuje od ostatných. Keď sa jej triedna fotografia dostane k basketbalovým trénerom, odvezú ju do Rigy, kde sa má stať súčasťou slávneho basketbalového tímu. Uľa vnútorne bojuje so svojou identitou a otázkou, či sa bude pre svoj výzor skrývať, alebo využije svoj výnimočný potenciál. Snaží sa vyrovnať so svetom, ktorý ju vníma predovšetkým cez jej výšku. To, čo ju odlišuje od ostatných, sa postupne stáva jej bremenom aj silou, hoci nenapĺňa jej túžbu po obyčajnom živote. Cesta z odľahlej farmy do Rigy je zároveň cestou z uzavretého sveta do prostredia, v ktorom sa jej výnimočnosť mení na talent a zároveň prináša očakávania druhých. Čiernobiely obraz nás prenáša do roku 1964, no zároveň zvýrazňuje kontrasty, na ktorých film stojí – medzi samotou a verejným životom, neistotou a výnimočnosťou či túžbou zapadnúť a nemožnosťou zostať nepovšimnutá.
Mária Nikelová
Recenzia
Prisahám, že za to nemôžem
Herec Robert Aramayo stvárňuje vo filme mladého muža s Tourettovým syndrómom. Ide o neurologicko-psychiatrické ochorenie, ktoré sa prejavuje nekontrolovanými pohybmi, výkrikmi či inými vokálnymi zvolaniami. V niektorých prípadoch sa môžu opakovať aj vulgarizmy alebo spoločensky nevhodné výroky, pričom vôbec nejde o zámerné správanie. Človek s týmto syndrómom ich jednoducho nedokáže vedome ovládať. Tourettov syndróm je vrodené a celoživotné ochorenie. Prejavovať sa začína medzi štvrtým a siedmym rokom života, pričom intenzita príznakov býva najvýraznejšia počas obdobia puberty. Napriek tomu, že ide o pomerne známu diagnózu, verejnosť ju často vníma zjednodušene. Spája ju najmä s nekontrolovateľným nedávaním. Realita je však oveľa komplexnejšia, čo sa snímke Prisahám, že za to nemôžem podarilo citlivo priblížiť. Filmový príbeh popisuje skutočný príbeh aktivistu Johna Davidsona. Avšak nie je to prvýkrát, čo sa dostal na obrazovku. Už v roku 1989 BBC odvysiela približne polhodinový dokument John’s Not Mad, ktorý na život mladíka s Tourettovým syndrómom upozornil v čase, keď sa o tejto diagnóze vedelo ešte veľmi málo. Práve tento dokument sa vryl do pamäti režisérovi a scenáristovi Kirkovi Jonesovi, ktorý sa rozhodol prejesť Davidsonov príbeh na filmové plátno. Robert Aramayo stvárňuje hlavnú postavu mimoriadne presvedčivo, najmä svojou mimikou, hlasovým prejavom a gestami. Má svoj vlastný a osobitý šarm. Citlivo balansuje komediálne výstupy s ťažkými komplikovanými situáciami. V niektorých momentoch je tak presvedčivý, že nejednému divákovi môže napadnúť, či samotný herec netrpí tiež predmetným syndrómom. Yorkshirský rodák si totiž pred začatím natáčania poctivo naštudoval komplexné podklady k tejto diagnóze, čo sa nakoniec jemu, filmu ale aj divákom vyplatilo. Svojím výkonom dostal minimalistickú produkciu na výslnie filmového sveta. Výstižne zvolený je aj samotný názov filmu. V origináli nesie názov I Swear, ktorý v sebe ukrýva dvojznačný význam – môže znamenať „prisahám“, ale aj „nadávam“. Slovenský distribučný názov sa prikláňa skôr k významovej rovine (a zároveň evokuje aj ospravedlnenie). Film divákovi postupne približuje, ako človek s Tourettovým syndrómom prežíva každodenný život. V mnohých momentoch pôsobí takmer ako osvetová kampaň. Hoci je tempo rozprávania miestami pomalšie, záverečné minúty však filmu navracajú pôvodnú silu. Prisahám, že za to nemôžem pripomína, že napriek pokroku, ktorý v oblasti prijímania odlišnosti nastáva, to stále nestačí. Neurodiverzite stále nerozumieme dostatočne. Spoločnosť má pred sebou ešte dlhú cestu. Aj keď snímka v niektorých momentoch pôsobí nadmieru didakticky, vzhľadom na pretrvávajúce nízke povedomie o Tourettovom syndróme to nepôsobí rušivo. Snímka je dôležitým kokom správnym smerom. Presvedčte sa sami. Z kina pravdepodobne odídete o niečo vnímavejší a empatickejší.
Barbora Gvozdjáková
20:30 | Kin | Prisahám, že za to nemôžem
Rozhovor
Tomáš Krupa
Kedy ste sa prvýkrát začali zamýšľať nad témou svojho nového filmu?
V predchádzajúcom filme Dobrá smrť som cez tému dobrovoľne asistovaného odchodu zo života skúmal otázku najvyššej slobody – rozhodnúť sa o vlastnom konci. V ďalšom projekte som sa chcel pozrieť na opačný pól, na túžbu žiť za každú cenu. Pred siedmimi rokmi vyzeral svet inak – bolo to pred covidovou pandémiou, pred agresívnou inváziou Ruska na Ukrajinu, pred prezidentským víťazstvom Donalda Trumpa aj pred vypuknutím konfliktu na Blízkom východe. V tých časoch plnila titulky správ vo veľkej miere klimatická zmena a problémy s ňou spojené. Bolo to obdobie po uzatvorení Parížskej dohody o klíme a bolo zrejmé, že čelíme najväčšiemu problému našej doby; zdalo sa, že sa západný svet spojí, aby ho vyriešil. Chcel som byť súčasťou niečoho veľkého a dôležitého, cítil som zodpovednosť niečo urobiť, no nie som klimatický odborník ani vedec – ako filmár som mohol urobiť len jednu vec: natočiť o tom film. Nie som environmentalista ani klimatológ, som filmový režisér. Jediné, čo mi dávalo zmysel, bolo ponúknuť inú perspektívu. Ďalšie správy o tom, že sa blíži koniec sveta, už nikto nepotrebuje.
Pociťujete niekedy klimatickú úzkosť?
Myslím, že tým sa to začalo. Zo všetkých článkov, správ a kníh o tejto téme som sa prepadal do čoraz väčšej skepsy a stál som nad priepasťou, pokiaľ ide o predstavu o našej budúcnosti. Bol to temný pohľad, navyše verejná diskusia o ňom bola nesmierne skľučujúca. Pýtal som sa sám seba, čím môžem prispieť. Nie som environmentalista ani klimatológ, som filmový režisér. Jediné, čo mi dávalo zmysel, bolo ponúknuť inú perspektívu. Ďalšie správy o tom, že sa blíži koniec sveta, už nikto nepotrebuje. Zároveň som však nechcel tému zľahčovať ani za každú cenu hľadať niečo pozitívne – na klimatickej kríze nie je nič pozitívne. Je tu, nikam neodíde a nepočká, kým vyriešime iné problémy. Toto leto, keď sme v celej Európe, aj u nás doma, pocítili rekordné teploty a sucho a vyschnuté riečne korytá, aké tu neboli celé storočia, sa to opäť pripomenulo
Myslíte, že vieme zastaviť vývoj stavu našej planéty (a spoločnosti)?
Chcel by som tomu veriť, ale mnohé nasvedčuje tomu, že sa v posledných rokoch oslabila kľúčová vlastnosť našej civilizácie, ktorá nás zo všetkých druhov homo predurčila prežiť a zvládnuť všetky zmeny – schopnosť a ochota spolupracovať vo veľkých počtoch. Od čias covidu a rozmachu sociálnych sietí sa naopak prehlbuje problém nedôvery, čoraz viac sa relativizujú fakty a odmietajú vedecké poznatky, stráca sa viera v pravdu, pretože sa všetko relativizuje a prekrúca a navzájom sa odsudzujeme a vzďaľujeme. Myslím, že toto sa stalo naším najväčším problémom a musí nastať obrat, no ani geopolitické nastavenie sveta tomu nepomáha. Prezident najbohatšej a najväčšej krajiny na svete rozdeľuje vlastný národ a vytvára konflikty medzi svojimi partnermi v aliancii. Ale každé voľby sú šancou zastaviť zlý vývoj a odstaviť tých, čo škodia mieru, prosperite a zdravému rozumu. Ak sa ukáže, že sme odovzdali moc do nesprávnych rúk, máme možnosť vziať im ju späť a prideliť ju niekomu, kto si ju zaslúži viac. Je však čoraz ťažšie rozlíšiť, kto to myslí vážne a kto len naháňa politické body podľa toho, čo je práve v móde. Vo svete nám rozhodne chýbajú vedúce osobnosti s víziou. Donald Trump žiadnu víziu budúcnosti neponúka, ponúka len biznis a nacionalizmus, ktorý nemá odpovede na globálne problémy ani na klimatickú zmenu – a tvrdiť, že neexistuje, je bláznovstvo. Dnes už každý na svete môže pocítiť zmenu počasia tak rapídnu a extrémnu, že sa už nedá popierať, že sa nič nedeje. Planéta nás však nepotrebuje – zvládne to aj bez nás, rovnako ako pred miliónmi rokov. My však planétu potrebujeme.
Barbora Gvozdjáková
17:00 | Fon | Musíme prežiť
Recenzia
33 krokov
11:00 | Fon | Hraný film Anny a Šimona Domčeka, inšpirovaný skutočnými udalosťami, vychádza z Domčekovho bakalárskeho dokumentu o Rómovi Milanovi, ktorého ako teenagera napadla skupina skinheadov, vrátane jeho spolužiaka Erika. Desaťročie po tom, čo Milan prežil klinickú smrť, zisťuje, že Erika čoskoro prepustia z väzenia. Minulosť sa tak opäť vynára v zosilnenej podobe a trauma sa postupne prenáša aj na Milanovych najbližších. Film na malej ploche premyslene rozvíja motív strachu a násilia v jeho mentálnej, symbolickej aj zhmotnenej (a tým pádom potenciálne ľahšie eliminovateľnej) podobe. Silne štylizované autorské rozprávanie je úderné, udržiava napätie i jasnú príbehovú líniu, v centre ktorej stojí Milanov zápas medzi túžbou po pomste, pretkanou s víziou zabezpečenia ochrany svojej rodiny. Obsadenie nehercov stvárnené reálnymi postavami zintenzívňuje krehké pnutie fikcie a reality a prináša príbeh o náročnej konfrontácii s minulosťou a udalosťami, ktoré sa môžu kedykoľvek a kdekoľvek zopakovať.
Žofia Ščurková