Festivalový Hlásnik – nedeľa

Včera sme na Cinematiku uviedli v slovenskej premiére dokumentárny film Keby sa holuby premenili na zlato režisérky Pepy Lubojacki.

16:30 | Du | Celovečerný debut francúzskej kameramanky a režisérky Marine Atlan pozoruje skupinu francúzskych tínedžerov počas školského výletu do Pompejí. Venuje sa téme dospievania a s tým spojenej neistote, prvej láske, sexualite, ale tiež odmietnutiu či hľadaniu identity. Kamera postavy potichu pozoruje a necháva ich existovať v priestore, pričom sleduje, čo sa medzi mladými odohráva. Miesto deja ani názov filmu nie sú náhodné, ale predstavujú premyslenú paralelu k téme dospievania. Gradiva je ženská postava z novely nemeckého spisovateľa Wilhelma Jensena a jej meno znamená „tá, ktorá kráča vpred“. Novelu v roku 1907 analyzoval zo psychoanalytického hľadiska Sigmund Freud, ktorý interpretoval posadnutosť hlavného hrdinu Gradivou ako prejav potlačených túžob a sexuality. Pompeje režisérka využíva ako priestor, v ktorom sa stretáva minulosť s intenzívnymi, často chaotickými emóciami mladých ľudí, ktorí opúšťajú detstvo a ešte nevedia, kým budú.

Mária Nikelová

13:30 | Du | Andrius Blaževičius prichádza s pozoruhodnou drámou, ktorá dokáže osobný príbeh rozvodu prepojiť s veľkou historickou traumou. Marija a Vytas sa rozhodnú ukončiť svoje manželstvo práve v predvečer ruskej invázie na Ukrajinu. Vojna však zrazu mení význam ich každodenných problémov a núti ich pozrieť sa na vlastný vzťah z úplne novej perspektívy. Najväčšou silou filmu je jeho civilnosť. Blaževičius sa vyhýba veľkým gestám a namiesto toho sleduje, ako sa geopolitická katastrofa nenápadne vkráda do súkromného života. Výborne pritom funguje kontrast medzi intímnou partnerskou krízou a neistotou sveta okolo nej. Marius Repšys a Žygimantė Elena Jakštaitė vytvárajú presvedčivú dvojicu, v ktorej sa mieša únava, podráždenie, blízkosť aj stále prítomná nádej. Film navyše dokáže do ťažkej témy vniesť jemný absurdný humor, vďaka čomu nepôsobí pochmúrne ani pateticky. Rozvod v čase vojny je citlivý, inteligentný a ľudsky presný film o tom, ako veľké dejiny dokážu zmeniť naše súkromné rozhodnutia.

Barbora Gvozdjáková

Je to už pár dní či týždňov odvtedy, čo bolo oznámené, že práve Váš film sa bude za Slovensko uchádzať o Oscara. Aký je to pocit?

Je to pre mňa veľká radosť a česť. Teší ma, že rusínsky jazyk a časť rusínskej kultúry môžu prostredníctvom nášho filmu cestovať za oceán a predstaviť sa členom AMPAS. Zároveň to vnímam ako ocenenie práce celého tímu, ktorý na filme niekoľko rokov pracoval.

Kedy ste sa prvýkrát dozvedeli o príbehu priehrady Starina a obce Ruské?

Už ako malý chlapec. S rodinou sme chodievali na výlety na bicykloch okolo Stariny. Otec nám tam prvýkrát povedal, že na miestach, kde sa dnes nachádza priehrada, a v jej okolí, kedysi stálo sedem väčšinovo rusínskych dedín a kypel tam život. Čo ma vtedy uchvátilo, bola predstava prichádzajúceho konca sveta, aj keď len v mojej detskej hlave.

Kedy vznikol nápad spracovať práve tieto udalosti do filmovej podoby? Prečo práve tieto?

S nápadom nakrútiť celovečerný film o Starine som sa začal pohrávať na konci svojho štúdia na VŠMU. Keďže v tom istom regióne sme nakrúcali aj náš absolventský film, táto téma sa akosi prirodzene a organicky ponúkala. Zároveň ma na nej priťahovalo, že nejde iba o príbeh jednej priehrady. Je to príbeh ľudí, ktorí museli opustiť svoje domovy, o zániku celých obcí, o strate identity a o konflikte medzi rozhodnutím štátu a životom konkrétnych ľudí. Zaujímalo ma aj to, čo sa stane s komunitou, keď príde o svoj priestor, tradície a pocit domova. Cesta k Potope však bola oveľa komplikovanejšia. Od prvotného nápadu po scenár a samotnú realizáciu prešli roky a počas vývoja sa menil aj môj pohľad na to, koho príbeh vlastne rozprávame a z akej perspektívy.

Vidíte nejaké paralely príbehu z osemdesiatych rokov so súčasnosťou?

Paralelu vidím najmä v konflikte medzi rozhodnutiami mocných a životmi ľudí, ktorí ich musia znášať. Aj dnes sa často hovorí o „vyššom záujme“, no oveľa menej o konkrétnych ľuďoch, ktorí za takéto rozhodnutia zaplatia. Aktuálna je podľa mňa aj otázka domova a identity. Čo sa stane s človekom alebo komunitou, keď príde o miesto, s ktorým je spätá po celé generácie? Hoci dnes žijeme v technologicky aj spoločensky úplne inom svete, medziľudské vzťahy, generačné rozdiely a konflikty medzi jednotlivcom a systémom zostávajú stále prítomné. Rovnako pretrvávajú aj emocionálne a kultúrne vojny, v ktorých nejde iba o územie, ale aj o pamäť, jazyk a právo byť vypočutý.

Prečo je podľa Vás dôležité postaviť sa na odpor?

Záleží na tom, voči čomu odpor smeruje. Vo filme nejde o jednoduché rozdelenie na hrdinov a zloduchov, ale o moment, keď sa človek musí rozhodnúť, či prijme rozhodnutie autority, alebo sa pokúsi brániť vlastný domov a spôsob života. A keď je odchod jednoducho nevyhnutný, ako to bolo aj v prípade Stariny, pretože v tých rokoch trpelo celé východné Slovensko nedostatkom pitnej vody, je na človeku, čo si zo svojho starého sveta zoberie so sebou do nového a čo sa rozhodne zachovať. Postaviť sa na odpor je dôležité vtedy, keď človek cíti, že sa deje nespravodlivosť. Niekedy je odporom už to, že človek odmietne zabudnúť, zachová si svoj jazyk, rozpovie príbeh alebo sa zastane niekoho, koho systém nedokáže ochrániť.

11:00 | Fon | Potopa