Festivalový Hlásnik – piatok

11.09.2026

Cinematik

Nový slovenský dokument Musíme prežiť včera v plnom kine Fontána uviedol jeho režisér Tomáš Krupa spolu s delegáciou.

Nenechajte si ujsť!

14:00 | Fon | Milovník, nie bojovník
Celovečerný debut Martiny Buchelovej ocenený na festivale v Karlových Varoch uvedie v Piešťanoch režisérka osobne.

16:30 | Du | Fjord 
Rumunský režisér Cristian Mungiu uspel so svojím novým filmom na festivale v Cannes. Podarí sa mu úspech zopakovať na Cinematiku?

17:00 | Fon | Život alebo film
Filmový portrét významného slovenského režiséra Dušana Hanáka.

19:00 | CL | Piatoček: Nie alebo áno
Populárny kvíz plný bizarných otázok prvýkrát na CInematiku.

20:00 | Spa | Budapešť 1957 
Nová historická dráma od režiséra Saulovho syna o rozpade rodiny a spoločnosti.

Tipy dňa

Stať sa Emou

11:00 | Fon | Dokument Patricie Drati Stať sa Emou je citlivým a osobným filmom o hľadaní identity, vlastného miesta vo svete a o potrebe porozumieť sebe aj svojim blízkym. Režisérka sa nesnaží ponúknuť jednoduché odpovede, ale vytvára priestor pre pozorovanie, otázky a postupné odhaľovanie vnútorného sveta svojej hrdinky. Práve v tejto otvorenosti spočíva najväčšia sila filmu. Drati pracuje s intímnou kamerou a civilným rozprávaním, vďaka čomu Stať sa Emou nepôsobí ako klasický dokument, ale skôr ako osobné stretnutie. Film je zároveň generačnou výpoveďou o dospievaní a o náročnom procese, keď si človek vytvára vlastnú predstavu o tom, kým chce byť. Autorka pritom dokáže zachytiť aj drobné okamihy neistoty, radosti či blízkosti, ktoré dávajú príbehu prirodzenosť. Stať sa Emou je pozoruhodný najmä svojou autenticitou a citlivosťou. Nehrá na veľké emócie, no práve preto dokáže zasiahnuť. Je to komorný, premyslený a ľudský film o tom, že stať sa sám sebou je niekedy tá najťažšia, ale zároveň najdôležitejšia cesta.

Barbora Gvozdjáková

Zomrieť a žiť

Cinematik

10:30 | Du | Yuliia Hontaruk vo filme Zomrieť a žiť prináša mimoriadne silnú a osobnú výpoveď o ľuďoch, ktorým vojna nedovolí jednoducho sa vrátiť k normálnemu životu. Trojica veteránov sa po skúsenosti z frontu v roku 2014 pokúša znovu zaradiť do spoločnosti, no ruská invázia v roku 2022 ich prinúti čeliť ďalšej skúške. Režisérka pritom nestavia na veľkých slovách ani efektných vojnových obrazoch. Jej sila spočíva v pozornom sledovaní konkrétnych ľudských osudov. Kamera zostáva blízko postáv a zachytáva ich únavu, neistotu, odhodlanie aj schopnosť pokračovať napriek tomu, čo prežili. Vojna tu nie je vzdialenou politickou udalosťou, ale skúsenosťou, ktorá preniká do každodennosti a mení predstavu o domove, bezpečí i budúcnosti. Zomrieť a žiť je naliehavý dokument, ktorý nepôsobí manipulatívne. Hontaruk necháva hovoriť predovšetkým samotné príbehy a práve preto má jej film takú pôsobivosť. Je to bolestivé, ale zároveň pozoruhodne ľudské svedectvo o odvahe prežiť, začať znova a nestratiť vôľu žiť.

Barbora Gvozdjáková

 

Život alebo film

17:00 | Fon | Dokumentárny portrét režiséra Dušana Hanáka je zložený z rozhovorov, archívnych materiálov a súčasných stretnutí režisérov Mareka Šulíka a Juraja Johanidesa s hlavným protagonistom. Dušan Hanák sa tak dostáva z úlohy režiséra do pozície účinkujúceho. Nejde o klasický životopis, skôr o dialóg režiséra so sebou samým, o intímny portrét človeka, pre ktorého je film úzko spätý s osobným životom a formuje jeho identitu. Odporúčanie lekárky prestať nakrúcať je preto hlbokým zásahom do jeho spôsobu života. Hanák uvažuje nad vzťahom života a umenia, tvorivosťou, slobodou ale aj starnutím a spätne sa díva na vlastnú tvorbu. Zároveň vo filme dostáva priestor aj jeho hudobná tvorba v podobe gitarových improvizácií. K Hanákovým hraným filmom patria napríklad Ružové sny, alebo Ja milujem, ty miluješ. K jeho najvýznamnejším dokumentárnym dielam patrí dokument Obrazy starého sveta z roku 1972, portrét starých ľudí z Liptova a Oravy, ktorý získal niekoľko ocenení doma i v zahraničí.

Mária Nikelová

Rozhovor

Martina Buchelová

Film ste v premiére uviedli na festivale v Karlových Varoch, kde ho aj ocenili. Ako si na to spomínate? 

Bolo to veľmi intenzívne, bola som veľmi rada, že sa na festivale stretlo toľko ľudí z nášho tvorivého tímu a že sme všetci mohli vnímať výsledky a odozvy na naše spoločné dielo. Potešili ma aj reakcie vnímavého publika. Nečakali sme, že si diváci všimnú a odčítajú toľko detailov, ktoré sme do filmu dali. Výhra súťaže Proxima bola nečakané prekvapenie a veľmi si tú cenu vážime.

Kedy ste prvýkrát dostali nápad priniesť práve tento príbeh na filmové plátno? 

Myslím, že sme sa o tomto príbehu rozprávali s producentkou Michaelou Kaliskou asi v roku 2021. Vtedy sme sa rozhodli, že chceme debutovať a natočiť celovečerný hraný film a že tento príbeh je ten, ktorý si na náš debut zvolíme.

Akými príbehmi ste sa inšpirovali, keď ste písali tento konkrétny? 

Nemyslím, že som sa vedome inšpirovala vyslovene nejakými konkrétnymi postavami, skôr je to spleť rôznych postáv, dojmov, situácií. Keď si zapisujem inšpiračné poznámky, často nemyslím hneď na niekoho konkrétneho, skôr mám jasnú pointu, alebo jasnú emóciu, ktorú zachytávam, ktorá mi situáciu tvorí. Tak mám pocit, že je to viac univerzálne. Až neskôr, keď je poznámok dostatok, sa mi z toho v jednom bode vytvorí konkrétna postava, ktorá je ale vymyslená.

Ktoré témy rada vo svojej tvorbe spracúvavate a prečo? 

Hravosť a nádej. Mám pocit, že život je náročný a zároveň mám pocit, že film je len film, nie návod na život. V mojej tvorbe sa často snažím tento rozpor nejako spracovať. A zároveň sa snažím, aby tá nádej alebo hravosť v tých zložitých situáciách bola autentická a aby nebola naivná. Nemám v mojej tvorbe pocit, že mám vyriešiť zmysel života, a pritom každý túži po nejakom zmysle, aj moje postavy. A tak sa snažím nebrať to celé tak vážne, ale zároveň nechcem hovoriť hlúposti, takže to zároveň beriem veľmi vážne. 🙂 Myslím, že tento pocit a táto dizonancia sa v mojej tvorbe odráža.

Barbora Gvozdjáková

14:00 | Fon | Milovník, nie bojovník

Profil

Adam Driver

Adam Driver (*1983, San Diego) je americký filmový, televízny a divadelný herec, známy charakterovými kreáciami aj komerčnými produkciami. Po strednej škole študoval na University of Indianapolis, no po udalostiach z 11. septembra 2001 vstúpil do americkej námornej pechoty. Po zranení bol zo služby prepustený a začal sa venovať herectvu. Vyštudoval Juilliard School v New Yorku, ktorú ukončil v roku 2009. Krátko nato začal účinkovať v divadle a objavil sa na Broadwayi. Širšiu pozornosť získal vďaka seriálu Girls (2012 – 2017), v ktorom stvárnil komplikovaného a emocionálne nepredvídateľného Adama Sacklera. Za túto úlohu získal tri po sebe nasledujúce nominácie na cenu Emmy. Súčasne budoval filmovú kariéru a objavil sa vo filmoch Lincoln, Frances Ha či Inside Llewyn Davis. Slávu mu priniesla úloha Kyla Rena v novej trilógii Star Wars, ktorú tvorili filmy Sila sa prebúdza, Posledný Jedi a Vzostup Skywalkera. Driver však kariéru nestaval iba na veľkých franšízach. Výrazné výkony podal v snímkach Paterson Jima Jarmuscha, Mlčanie Martina Scorseseho, BlacKkKlansman Spikea Leeho či Manželská história Noaha Baumbacha. Za filmy BlacKkKlansman a Manželská história získal dve nominácie na Oscara, v prvom prípade za vedľajšiu a v druhom za hlavnú úlohu. Za film Hungry Hearts získal na Benátskom filmovom festivale Volpiho pohár pre najlepšieho herca. Na javisku sa predstavil v inscenáciách Look Back in Anger a Burn This, za ktorú získal nomináciu na cenu Tony. Podporuje aj umenie v ozbrojených silách; založil organizáciu Arts in the Armed Forces, ktorá prináša divadlo vojakom, veteránom a ich rodinám. Driver patrí k hercom svojej generácie, ktorí dokážu prepájať fyzicky výraznú prítomnosť s vnútornou krehkosťou a vytvárať postavy s nejednoznačnou psychológiou.

Barbora Gvozdjáková

22:30 | Du | Paper Tiger

 

 

Recenzia

Fatherland

19:30 | Du | Cinematik tento rok na plátne privíta hneď dve mená, ktoré tvorili jeden z najsilnejších momentov poslednej cannesskej sezóny – poľského režiséra Pawła Pawlikowského a nemeckú herečku Sandru Hüller. Spája ich film Domovina, za ktorý si Pawlikowski v Cannes odniesol cenu za réžiu. Sandra Hüller si cestu k medzinárodnému publiku budovala pomaly a dôsledne. Debutovala koncom deväťdesiatych rokov, no skutočný prielom prišiel s filmom Rekviem (2006) a Strieborným medveďom z Berlinale. O desať rokov neskôr ju do povedomia dostala tragikomédia Toni Erdmann, no rok 2023 bol pre ňu prelomový v pravom zmysle slova – hneď dva filmy s jej účasťou, Anatómia pádu a Zóna záujmu, mali premiéru v Cannes a odniesli si Zlatú palmu, respektíve Veľkú cenu poroty. Za titulnú rolu spisovateľky obvinenej zo smrti manžela v Anatómii pádu získala Európsku filmovú cenu, Cézara a nomináciu na Oscara, čím sa zaradila medzi len hŕstku nemeckých herečiek s takýmto uznaním. Rok 2026 jej priniesol ďalšieho Strieborného medveďa, tentoraz za film Rose, ako aj hollywoodske projekty po boku Ryana Goslinga či Toma Cruisea. Paweł Pawlikowski prešiel opačnou cestou – od dokumentárnej tvorby pre BBC k hranej tvorbe a napokon až na vrchol svetovej kinematografie. Prielomom sa stala čiernobiela dráma Ida (2013), príbeh novicky odhaľujúcej svoj židovský pôvod – prvý poľský celovečerný film s Oscarom za najlepší cudzojazyčný film. O päť rokov neskôr nasledovala Studená vojna, intímny milostný príbeh inšpirovaný osudmi režisérových rodičov. Vďaka nej sa Pawlikowski stal prvým Poliakom s cenou za réžiu v Cannes. Jeho rukopis je nezameniteľný: úsporná čiernobiela štylizácia, statická kamera a postavy hľadajúce vlastnú identitu uprostred historických zlomov. Domovina tieto dva svety spája do tretej, záverečnej časti jeho voľnej historickej trilógie. Odohráva sa v roku 1949 a sleduje spisovateľa Thomasa Manna (Hanns Zischler), ktorý sa po rokoch exilu v Kalifornii vracia do rozdeleného Nemecka prevziať dve Goetheho ceny – jednu vo Frankfurte, druhú vo Weimare. Na tejto ceste ho sprevádza dcéra Erika v podaní Sandry Hüller. Cesta sa postupne mení na bolestnú konfrontáciu s troskami vlastnej rodiny aj krajiny. Film mal opäť premiéru v Cannes a kritika ho prijala ako ďalší z hlboko ľudských vrcholov Pawlikowského tvorby. Do Piešťan tak tento rok prichádza nielen jeden z najvýraznejších európskych režisérov súčasnosti, ale aj herečka bez jediného zaváhania za posledné roky – a ich spoločné dielo si zaslúži miesto na čele zoznamu filmov tohto ročníka.

Matej Ambroš