Festivalový Hlásnik – piatok

Nový slovenský dokument Musíme prežiť včera v plnom kine Fontána uviedol jeho režisér Tomáš Krupa spolu s delegáciou.

11:00 | Fon | Dokument Patricie Drati Stať sa Emou je citlivým a osobným filmom o hľadaní identity, vlastného miesta vo svete a o potrebe porozumieť sebe aj svojim blízkym. Režisérka sa nesnaží ponúknuť jednoduché odpovede, ale vytvára priestor pre pozorovanie, otázky a postupné odhaľovanie vnútorného sveta svojej hrdinky. Práve v tejto otvorenosti spočíva najväčšia sila filmu. Drati pracuje s intímnou kamerou a civilným rozprávaním, vďaka čomu Stať sa Emou nepôsobí ako klasický dokument, ale skôr ako osobné stretnutie. Film je zároveň generačnou výpoveďou o dospievaní a o náročnom procese, keď si človek vytvára vlastnú predstavu o tom, kým chce byť. Autorka pritom dokáže zachytiť aj drobné okamihy neistoty, radosti či blízkosti, ktoré dávajú príbehu prirodzenosť. Stať sa Emou je pozoruhodný najmä svojou autenticitou a citlivosťou. Nehrá na veľké emócie, no práve preto dokáže zasiahnuť. Je to komorný, premyslený a ľudský film o tom, že stať sa sám sebou je niekedy tá najťažšia, ale zároveň najdôležitejšia cesta.

Barbora Gvozdjáková

10:30 | Du | Yuliia Hontaruk vo filme Zomrieť a žiť prináša mimoriadne silnú a osobnú výpoveď o ľuďoch, ktorým vojna nedovolí jednoducho sa vrátiť k normálnemu životu. Trojica veteránov sa po skúsenosti z frontu v roku 2014 pokúša znovu zaradiť do spoločnosti, no ruská invázia v roku 2022 ich prinúti čeliť ďalšej skúške. Režisérka pritom nestavia na veľkých slovách ani efektných vojnových obrazoch. Jej sila spočíva v pozornom sledovaní konkrétnych ľudských osudov. Kamera zostáva blízko postáv a zachytáva ich únavu, neistotu, odhodlanie aj schopnosť pokračovať napriek tomu, čo prežili. Vojna tu nie je vzdialenou politickou udalosťou, ale skúsenosťou, ktorá preniká do každodennosti a mení predstavu o domove, bezpečí i budúcnosti. Zomrieť a žiť je naliehavý dokument, ktorý nepôsobí manipulatívne. Hontaruk necháva hovoriť predovšetkým samotné príbehy a práve preto má jej film takú pôsobivosť. Je to bolestivé, ale zároveň pozoruhodne ľudské svedectvo o odvahe prežiť, začať znova a nestratiť vôľu žiť.

Barbora Gvozdjáková

Film ste v premiére uviedli na festivale v Karlových Varoch, kde ho aj ocenili. Ako si na to spomínate? 

Bolo to veľmi intenzívne, bola som veľmi rada, že sa na festivale stretlo toľko ľudí z nášho tvorivého tímu a že sme všetci mohli vnímať výsledky a odozvy na naše spoločné dielo. Potešili ma aj reakcie vnímavého publika. Nečakali sme, že si diváci všimnú a odčítajú toľko detailov, ktoré sme do filmu dali. Výhra súťaže Proxima bola nečakané prekvapenie a veľmi si tú cenu vážime.

Kedy ste prvýkrát dostali nápad priniesť práve tento príbeh na filmové plátno? 

Myslím, že sme sa o tomto príbehu rozprávali s producentkou Michaelou Kaliskou asi v roku 2021. Vtedy sme sa rozhodli, že chceme debutovať a natočiť celovečerný hraný film a že tento príbeh je ten, ktorý si na náš debut zvolíme.

Akými príbehmi ste sa inšpirovali, keď ste písali tento konkrétny? 

Nemyslím, že som sa vedome inšpirovala vyslovene nejakými konkrétnymi postavami, skôr je to spleť rôznych postáv, dojmov, situácií. Keď si zapisujem inšpiračné poznámky, často nemyslím hneď na niekoho konkrétneho, skôr mám jasnú pointu, alebo jasnú emóciu, ktorú zachytávam, ktorá mi situáciu tvorí. Tak mám pocit, že je to viac univerzálne. Až neskôr, keď je poznámok dostatok, sa mi z toho v jednom bode vytvorí konkrétna postava, ktorá je ale vymyslená.

Ktoré témy rada vo svojej tvorbe spracúvavate a prečo? 

Hravosť a nádej. Mám pocit, že život je náročný a zároveň mám pocit, že film je len film, nie návod na život. V mojej tvorbe sa často snažím tento rozpor nejako spracovať. A zároveň sa snažím, aby tá nádej alebo hravosť v tých zložitých situáciách bola autentická a aby nebola naivná. Nemám v mojej tvorbe pocit, že mám vyriešiť zmysel života, a pritom každý túži po nejakom zmysle, aj moje postavy. A tak sa snažím nebrať to celé tak vážne, ale zároveň nechcem hovoriť hlúposti, takže to zároveň beriem veľmi vážne. 🙂 Myslím, že tento pocit a táto dizonancia sa v mojej tvorbe odráža.

Barbora Gvozdjáková

14:00 | Fon | Milovník, nie bojovník