Rozhovor s Evou Križkovou, režisérkou filmu Vtáčnik

Vyštudovala filmovú vedu na FTF VŠMU v Bratislave. Spoluzakladala distribučnú spoločnosť Filmtopia a časopis KINEČKO, kde 10 rokov pracovala ako šéfredaktorka. V súčasnosti je riaditeľkou Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Jeden Svet na Slovensku. Film Vtáčnik je jej celovečerným debutom.

Vo Vtáčniku ma obzvlášť zaujala jeho zvuková stránka. Harmonický spev vtáctva a tečúceho potoka kontrastuje s hlučným bagrom, ktorý sa v ďalšej vrstve snaží prehlušiť dunivá hudba v podobe deathmetalovej skladby. Mohli by ste nám priblížiť, aký postup ste volili pri práci so zvukom?

Pri tvorbe zvukovej koncepcie filmu som vychádzala z dvoch hlavných predpokladov. Že môj muž je filmový zvukár a aj mimo natáčania tohto filmu neustále nahráva zvuky v našom okolí a potom zvuková stránka tej traumy, ktorú na Vtáčniku zažívam. V našej civilizácii celkovo silnejšie vnímame zrakové vnemy a zvuky na nás pôsobia skôr podvedome, a ani si neuvedomujeme, aký silný dopad pritom na nás majú. Mojím zámerom bolo postrčiť trochu diváctvo k uvedomelejšiemu počúvaniu. Veľmi mi pri budovaní tohto konceptu pomohol aj náš skladateľ a spoluautor zvukového dizajnu, Martin Ožvold, ktorý je priekopníkom takzvanej integrovanej zvukovej stopy.

Čím by sme sa, podľa Vás, mohli my ľudia najviac inšpirovať v rámci spolužitia rôznych vtáčích druhov, ktoré zohrávajú významnú úlohu vo Vašom dokumente?

Nechcela by som spoilovať, pretože o tomto sa hovorí vo filme. Každopádne som presvedčená, že sa od vtákov máme čo naučiť, nakoľko sú to jedni z najstarších žijúcich stavovcov na zemi. Podarilo sa im prežiť všetky krízy a katastrofy, pády meteoritov a vymierania druhov. My ako ľudstvo teraz stojíme pred veľkými výzvami a určite je na mieste nechať sa inšpirovať u tých úspešnejších.

Boli miestni obyvatelia ochotní spolupracovať pri tvorbe dokumentu, alebo ste sa stretli aj s nesúhlasnými názormi na jeho vznik?

Viac-menej všetci boli ochotní spolupracovať. Na Vtáčniku tá nespokojnosť visí vo vzduchu, vďaka čomu väčšina ľudí siahne po príležitosti vyrozprávať sa. Náročnejšie už bolo dohodnúť sa s nimi na termínoch a získať od nich dostatok času, aby sme spoločne mohli nakrútiť naozaj hodnotné momenty. Moji protagonisti nie sú ľudia z okraja spoločnosti, ktorí ak niečo majú, tak je to dostatok času. Väčšina z nich má intenzívny profesionálny a rodinný život, do ktorého bolo náročné sa infiltrovať s filmovou produkciou. Jediní, ktorí za celú dobu tvorby filmu ani v najmenšom nereflektovali na moje snahy o nadviazanie kontaktu, sú veľkí developeri pôsobiaci na Vtáčniku.

Do akej miery sa zmenila situácia na Vtáčniku, odkedy sa dokument dotočil?

Niektoré stavby sa dokončili, niektoré čakajú na ďalšie povolenia. Na poddimenzovanej ceste stále pribúdajú autá a do poslednej divokej záhrady sa nasťahovali srnky. 

Aké viditeľné zmeny v spoločnosti by Vás, v súvislosti s uvedením filmu, najviac potešili?

Chcela by som, aby si všetci zúčastnení, od zástupcov obyvateľov, cez komunálnych politikov, stavebných úradníkov, ekológov a developerov sadli za jeden stôl na jednej veľkej konferencii a spoločne nastavili jeden odvážny, vizionársky, prehľadný a funkčný územný plán a stavebný zákon. A tiež, aby sme si všetci trochu zvýšili citlivosť voči zmenám, ktoré sa okolo nás dejú, prestali vytesňovať a začali byť odvážnejší a nekonformnejší ako v tom, čo hovoríme, tak aj v tom, čo robíme.