Tomáš Hudák: O rovinách života

Samozvaný hrdina rozpráva príbeh mladého muža Alberta Dehoussa (Mathieu Kassovitz), ktorý sa stal veteránom protinacistického odboja (a teda hrdinom) bez toho, aby do odboja vstúpil – a vykonal niečo hrdinské. Jednoducho predstieral, že veteránom je. V oslobodenom Paríži sa začal stýkať s účastníkmi Résistance  a presvedčil ich o tom, že za republiku bojovali spolu. C’est simple. Stal sa hrdinom.

Úvodné slová o tom, že film rozpráva príbeh mladého muža, nie sú iba zaužívanou frázou. Namiesto toho som mohol zdôrazniť otvorenie témy degaullovského mýtu Résistance, no neurobil som to. Nazdávam sa totiž, že tak ako ostatné filmy Jacquesa Audiarda, aj tento možno označiť za príbehový: vyrozprávať zaujímavý príbeh o zaujímavej postave stojí, myslím, vyššie, ako prípadná snaha zúčastniť sa debaty o spomínanom mýte. To však ešte neznamená, že film s týmto mýtom nepracuje. Preto začnem návratom do obdobia druhej svetovej vojny, konkrétne jej konca.

Keď bolo Francúzsko v roku 1944 oslobodené, predseda dočasnej vlády a ústredná postava odboja generál Charles de Gaulle neustále zdôrazňoval jednotu francúzskeho ľudu, ktorý sa vzbúril voči okupantom – okupantom, nie bábkovej vláde z Vichy. Vyzdvihovala sa úloha obyčajných bojujúcich obyvateľov, na víťazstve mal podiel každý. Takýmto spôsobom sa však dostávala do úzadia kolaborácia niektorých Francúzov (ak nie mnohých) počas okupácie.

Bojovalo sa totiž nielen proti Nemecku, ale predovšetkým za ideály republiky. Francúzsko na týchto ideáloch (v skratke: sloboda, rovnosť, bratstvo) stavia svoju identitu a preto bolo dôležité, aby sa s nimi identifikoval každý Francúz, resp. aby sa vytvorilo zdanie, že sa s nimi každý Francúz identifikuje. Preto bolo Résistance prezentované ako vzbura celého ľudu. Samozrejme, bojovala iba časť, ale vzbúrili sa všetci.

Toto je základný aspekt spomínaného mýtu, ktorý pretláčal generál a neskôr prezident de Gaulle: jednota francúzskeho ľudu v opozícii voči nacistom.[1] Tento výklad Résistance sa začal intenzívne spochybňovať až v 70. rokoch: z dejín sa prestalo vytvárať epické rozprávanie a pozornosť sa začala presúvať na rôzne minoritné skupiny, no predovšetkým na obete. V istom zmysle však téma odboja a kolaborácie ostáva vo Francúzsku citlivou a to práve prostredníctvom napojenia na ideály republiky a vytváranie priamej línie medzi Revolúciou, odbojom, Piatou republikou,[2] či májom ’68.

Samozvaný hrdina sa odohráva prevažne po oslobodení, teda v období mýtizovania (hoci tento proces vo filme nie je explicitne prítomný) a vyjadruje sa skôr k nemu ako k samotnej Résistance. Bolo to obdobie, ktoré hrdinom prialo – možno až neprimeraným spôsobom a príliš okázalo. Práve táto situácia tvorí akýsi rámec filmu a dodáva mu realistické motivácie: chápeme, ako je možné, že hrdina Albert je spoločensky úspešný. Keďže je to situácia všeobecne známa (minimálne od 70. rokov), ostáva v mnohých ohľadoch nevyslovená a film k nej nie je otvorene kritický.

Preto film, podľa mňa, nie je politický a ani ikonoklastický v pravom zmysle slova. Nespochybňuje výklad Résistance a nie je celkom ani kritikou pomerov nasledujúcich rokov. Toto historické obdobie slúži na vytvorenie realistických motivácií. Samozrejme, prítomný je zároveň akýsi spätný pohyb: tým, že film takéto motivácie využíva, vyjadruje sa zároveň k ich pôvodu, teda k situácii po oslobodení. Nemáme problém prijať Albertove úspechy v spoločnosti, pretože vtedy bola takáto doba. Na druhej strane nás to núti uvažovať o tejto dobe: ako je možné, že dovolila Albertov vzostup postavený na klamstve, dokonca ho podporovala?

Ako už bolo povedané, Samozvaný hrdina v prvom rade rozpráva príbeh mladého muža, ktorý dokázal klamať o svojej identite. To, že je film zasadený do obdobia konca druhej svetovej vojny, vytvára až druhú rovinu významov, odkazujúcu na mýtus Résistance. Film sa s ňou pohráva, pretože je, takpovediac, konvergentná k tej hlavnej: obe hovoria o skresľovaní reality, o stieraní hranice medzi skutočnosťou a výmyslom, ak nie vyslovene o klamaní.

Tou hlavnou, alebo prvou rovinou mám na mysli životný postoj hrdinu, zhrnutý v jeho slovách: „Najlepšie životy sú tie vymyslené.“ Táto rovina je funkčná aj bez druhej, nie každý musí poznať opisovaný mýtus Résistance (a explicitne sa o ňom vo filme nehovorí) a pritom pochopí Albertov príbeh. Preto tieto dve roviny od seba oddeľujem. Príbeh by, pochopiteľne, bolo možné preniesť do iného obdobia, no ak by toto obdobie nebolo charakteristické umelým pretváraním reality, film by stratil jednu rovinu významov – a predovšetkým by stratil významy plynúce zo stretu dvoch rovín.

Príbeh je postavený na situácii človeka, ktorý manipuluje so skutočnosťou a odohráva sa v dejinnom období, ktoré je charakteristické tým istým. Albert mení svoju identitu a to takým spôsobom, že presne zapadá do menenej identity francúzskeho ľudu. To je bod (presnejšie body), kde sa dve roviny pretínajú a kde vzniká aj spomínané komentovanie mýtu Résistance.

Prvá rovina je teda pre mňa v istom zmysle vyabstrahovaná, je zbavená ukotvenia v konkrétom čase a priestore. Chápem ju ako hru, či možno úvahu nad prelínaním reality a fikcie, kde základnou otázkou je, či medzi nimi existuje rozpoznateľný rozdiel, či sme vôbec schopní poznať skutočnosť a pravdu.

Tieto otázky sa viažu už na samotný príbeh a spôsob jeho vyrozprávania. Teraz nemám na mysli to, že je vyrozprávaný v podstate lineárne, že scény na seba kauzálne nadväzujú a vzniká minimum naratívnych medzier. Stačí, že nezodpovedaná otázka ostáva jedna: odohral sa príbeh tak, ako je nám to prezentované?

Nejde teraz o to, či sa odohral v skutočnosti, to je irelevantné. Vo filme je viacero kvázi-reportážnych vsuviek, ktoré vytvárajú vyššiu úroveň diegézy. Na úrovni fabule sa odohrávajú neskôr (zrejme v prítomnosti), počujeme v nich hlas pýtajúceho sa „reportéra“, vidíme titulky s menami respondentov. Respondentmi sú ľudia nejakým spôsobom spojení so životom Alberta Dehoussa a, samozrejme, samotný Dehousse (Jean-Louis Trintignant). Všetci sa k príbehu vyjadrujú, komentujú ho, prispievajú svojím názorom; neraz dokonca vzniká dojem, že sú to oni, kto Albertov príbeh rozprávajú.

Nie sme si potom istí, aký je status retrospektívnej línie, ktorá tvorí hlavný príbeh. Ten môže byť rozprávaný objektívne, teda nezávisle na reportážnych komentároch (čím vzniká istý kontrapunkt), no taktiež môže byť z týchto reportážnych výpovedí vyskladaný, mohol vzniknúť na základe výpovedí. (Dokonca celý film môžeme chápať ako dokument s reportážnymi výpoveďami a následnou rekonštrukciou na ich podklade.) Akú však potom máme istotu, že príbeh je pravdivý, ak ho rozpráva sám Dehousse, ak sa opiera o knihu ďalšieho klamára, ak sa názory a interpretácie jednotlivých vypovedajúcich rôznia, dokonca si protirečia?

Reportážne časti teda nielen premosťujú hlavný príbeh, nielen dopĺňajú informácie, či vysvetľujú, ale predovšetkým spochybňujú, čo je akcentované najmä v posledných záberoch filmu. Nejasný vzťah medzi skutočnosťou a výmyslom tak nie je iba témou filmu, ktorá je sprostredkovaná cez príbeh hlavnej postavy, ale dostáva sa na úroveň konštrukcie narácie. My si vlastne nemôžeme byť ani istí, či Albert skutočne klame. Nakoniec, jeden z respondentov reportáže hovorí, že o Albertovej účasti v odboji nepochybuje.

V tomto kontexte je zaujímavé, že Albert neprijíma novú identitu, ale pretvára tú svoju. Naďalej ostáva Albertom Dehoussom, mení iba časť svojej minulosti (podobne, ako to robí vtedajšie Francúzsko), je sám sebou, ale zároveň sa stáva iným. On totiž nechce byť niekým iným, on iba chce, aby bol jeho život iný. On nechce nahradiť realitu klamstvom, ale skôr ich prepojiť. A paradoxne sa to stane až keď uzná, že to nie je možné: k akémusi obraznému prepojeniu jeho dvoch životov dochádza vtedy, keď sa obe jeho manželky skamarátia – samozrejme, k jeho spokojnosti.

Na záver sa konečne vrátim k toľkokrát opakovaným úvodným slovám o tom, že film predovšetkým rozpráva príbeh mladého muža. Už som tento príbeh zbavil časopriestorového ukotvenia a teraz ho zbavím i opisovanej neistoty, ktorú vytvára, tak, aby ostal iba relatívne krátky úsek zo života istého Alberta Dehoussa.

Ak sa pozrieme na príbeh ako na obyčajnú postupnosť udalostí, už na tejto úrovni je film zaujímavý. A tu je podstata: samotný príbeh dokáže diváka zaujať – jednak témou, no taktiež svojou výstavbou. Na jednej strane je veľmi zrozumiteľný a jasný, necháva minimum otvorených otázok, na strane druhej nemožno povedať, že by bol príliš vysvetľujúci, či doslovný. Sleduje takmer výlučne Alberta a jeho konanie, to, ako sa dostáva z jednej situácie do druhej, čo sa deje v relatívne rýchlom tempe. Neexistuje však bod, kam tieto udalosti spejú, pretože ani Albert nemá jasný cieľ, ktorý by chcel dosiahnuť: on chce žiť iný život – a to sa mu veľmi rýchlo darí. Vidíme sled udalostí bez akejsi teleológie, čím sa otvárajú možnosti smerovania príbehu a ten sa omnoho ľahšie vyhýba stereotypom. Všimnime si len, koľkokrát sa zmení prostredie deja, akým spôsobom sa mení súbor vedľajších postáv okolo Alberta.

V skratke, Samozvaný hrdina pracuje s viacerými postupmi klasickej narácie, čo je divácky vďačné, ďalšie postupy však narúša, čím pridáva na svojej zaujímavosti. Na tomto spôsobe rozprávania, myslím si, film stojí a to ostatné je čosi navyše. Nevyužíva totiž príbeh, aby niečo povedal, aby o niečom uvažoval, napr. o degaullovskom mýte Résistance, ale rozpráva príbeh a navyše uvažuje o hraniciach medzi skutočnosťou a výmyslom, navyše sa vyjadruje k mýtu.

Takto si ja vysvetľujem slová, že Audiard dokáže zaujať laické i odborné publikum.

 

Poznámky:

CITOVANÉ FILMY

Samozvaný hrdina (Un héros très discret, r. Jacques Audiard, 1996)

 

Tomáš Hudák (1988)

Je študentom filmovej teórie a histórie na VŠMU v Bratislave, pričom inklinuje skôr k teórii. Spolupracuje s festivalmi Cinematik a Early Melons, spoluorganizuje Filmový klub 35mm a príležitostne publikuje v periodikách Film.sk, Frame a Kinečko.

 

Späť na Filmy Jacquesa Audiarda – texty