Peter Michalovič: Taktilná a vizuálna komunikácia v akcii

Prinášame vám ďalší text z minuloročného zborníka Filmy Jacquesa Audiarda.

 

Film Jacquesa Audiarda Čítaj mi z pier rozpráva príbeh komplikovaného vzťahu sekretárky Carly (Emmanuelle Devos) a jej asistenta Paula (Vincent Cassel). Na prvý pohľad to boli obyčajní mladí ľudia, podobní tisícom iných. Lenže v tomto prípade bol prvý pohľad skutočne klamlivý, pretože Carla bola takmer hluchá a Paul bol spoločensky stigmatizovaný pobytom vo väznici. Carlu jej hendikep izoloval od okolitého sveta, kolegovia ju podhodnocovali, zadávali jej práce nezodpovedajúce jej schopnostiam a kvalifikácii. Paul bol zase vo väzení, odsedel si časť trestu a bol podmienečne prepustený na slobodu, čo znamenalo, že sa musel v pravidelných intervaloch hlásiť u prideleného sociálneho kurátora a, samozrejme, si musel nájsť prácu. Keďže nemal najmenšiu chuť zametať v hydinárskych závodoch, prihlásil sa na miesto asistenta sekretárky. Nedá sa povedať, že by práca asistenta vyžadovala obzvlášť vysoké vzdelanie a talent, avšak aj napriek tomu si Paul na ňu ťažko zvykal. Ani nie tak na prácu ako na sterilné a pokrytecké prostredie úradu. Prekážali mu odmeraní, povýšeneckí a do drahých oblekov oblečení úradníci, prekážalo mu, že ho okázalo prehliadali. Do práce nechodil v obleku, nosil iba kravatu, ale už to, ako ju mal uviazanú, jasne dávalo každému najavo, že jej nositeľ sem nepatrí a ani patriť nechce.

Dvaja outsideri si dlho a zložito hľadali cestu k sebe. Carla postupne zaučila Paula do kancelárskej práce, vysvetlila mu, čo má robiť, ako narábať s kopírkou, ako pracovať s viazačom, kedy ísť pre poštu, a keď zistila, že spáva na pracovisku, pohotovo mu vybavila bývanie. Pri prehliadke bytu sa Paul vrhol na Carlu a začal ju bozkávať. Carla však bozkávanie ráznym gestom odmietla a po tomto neúspešnom pokuse o zblíženie pokračovali v predchádzajúcej komunikácii, akoby sa nič nestalo. Keďže táto scéna predstavuje v príbehu dôležitý medzník, treba jej venovať zvýšenú pozornosť. Hoci by sa mohlo zdať, že Paul sa vrhol na Carlu preto, lebo dlhý čas strávil vo väzení a jednoducho potreboval ukojiť svoju sexuálnu potrebu, nebola to pravda. Za jeho neúspešným pokusom treba hľadať celkom inú príčinu. Stačí si pripomenúť, že na začiatku príbehu Carla dala Paulovi omnoho viac, než od neho dostala, pretože od neho nedostala prakticky nič. Keďže Paul viac dostal, než dal, začal byť presvedčený, že treba vyrovnať rozdiel medzi má dať a dal, a mylne sa domnieval, že sex by mohol byť tým platidlom, čo by tieto položky mohlo dať do rovnováhy. Carla si taktiež uvedomovala, že viac dala, než dostala, avšak vedela, že rovnováhu môže nastoliť niečo iné než sex. Keď si jeden jej kolega prisvojil projekt, na ktorom dlho pracovala, okamžite si uvedomila, že nastal čas splácania dlhov. Bez váhania požiadala Paula, aby projekt arogantnému kolegovi ukradol. Samozrejme, túto žiadosť najprv odmietol, pretože bol v podmienke, a keby sa na to prišlo, išiel by späť do väzenia, pričom k zvyšnému trestu by mu pridali ešte ďalší. Neskôr však zložku s podkladmi predsa len ukradol Carlinmu kolegovi z auta. Keď okradnutý kolega oznámil riaditeľovi, čo sa stalo, riaditeľ za ním okamžite poslal Carlu s originálom. Tej sa s pomocou Paula a malého podvodu podarilo projekt pred mestskou radou úspešne prezentovať, lebo ho poznala do najmenších detailov. Po tomto fiasku bol okradnutý kolega prepustený z práce a projekt oficiálne pridelili Carle na dokončenie. Takto sa dostala z izolácie, lenže za cenu toho, že pre zmenu jej Paul touto krádežou  dal viac než dostal, následkom čoho ich vzťah ovládla nová asymetria.

Príležitosť na opätovné vyrovnanie položiek má dať a dal sa vyskytla oveľa skôr, než to Paul a Carla čakali. Jedného dňa na pracovisku vyhľadal Paula vymáhač dlhov, a keďže ten nemal z čoho starú dlžobu zaplatiť, vymáhač ho zbil a stanovil mu šibeničný termín splátky. Aby mohol Paul dlh splatiť, začal pracovať v bare, ktorý vlastnil majiteľ dlhu. Ako bývalý trestanec sa v novej práci veľmi rýchlo zorientoval. Všimol si majiteľove pochybné známosti s podsvetím a z jeho neštandardného správania vytušil, že chystá niečo veľké. Nevedel však, o čo mali majiteľ a jeho pochybní kumpáni záujem. Keďže Carla vedela čítať z pier, požiadal ju, aby sledovala ďalekohľadom zo strechy domu naproti túto podarenú partičku a zistila, čo majú za lubom. Ukázalo sa, že v hre boli slušné peniaze. Naplánovali zložitú akciu, ktorá nevyšla celkom podľa ich predstáv, ale nakoniec sa Carle predsa len podarilo peniaze ukradnúť, a po krádeži za komplikovaných okolností spolu s Paulom zmizli nevedno kam. Hľadaná mýtická rovnováha medzi dal a dostal paradoxne mohla nastať až vtedy, keď vstúpili na scénu peniaze, pretože len tie sa dajú rovným dielom rozdeliť medzi zainteresovaných.

Jediným materiálnym dôkazom po operácii „zlodej okráda zlodeja“ boli tri mŕtvoly v byte majiteľa baru. Tie však v tomto prípade nie sú dôležité, hoci to môže znieť značne cynicky. Oveľa dôležitejšie je to, čo hovorí slogan k tomuto filmu: „Naučila ho dobrým spôsobom. On tým zlým.“ Nemám príliš rád slogany, avšak tento je mimoriadne výstižný. Stačí, keď si porovnáme správanie Carly zo začiatku príbehu s jej vystupovaním na konci príbehu, a zmena je pre každého pozorného diváka očividná. Na začiatku Carla vystupovala ako plachá, úzkostlivá, bezbranná mladá žena, na konci s nadhľadom zinscenovala zločineckú hru kulminujúcu vo vzájomnom vyvraždení členov podsvetia a následnou krádežou peňazí. Niečo také si vyžadovalo pevné nervy a chladnú myseľ. Našťastie Carle ani jedno nechýbalo, hoci na začiatku príbehu by to nikto o nej nepovedal.

Vzťah Carly a Paula nebol jednoduchý; po celý čas, čo sa poznali, ich akoby oddeľovala neviditeľná neprekročiteľná hranica. Nedá sa povedať, že by sa ju raz jeden, inokedy druhý nepokúsil prekročiť, lenže v konečnom dôsledku sa tieto pokusy podobali na pohraničné šarvátky medzi dvomi armádami, z ktorých ani jedna nemala takú silu, aby mohutným útokom dobyla územie za hranicou. Tak napríklad Paul sa pri prehliadke bytu chcel nečakane, a aj dosť brutálne, zmocniť Carly, avšak keď pocítil z jej strany odpor, okamžite sa stiahol a za svoj čin sa ospravedlnil. Carla zase nenápadne využívala každú príležitosť dotýkať sa Paula, pričom dotykmi sa paradoxne ich telesný vzťah nielen začal, ale aj skončil.

Mimochodom, tento Audiardov film možno zámerne, možno nezámerne v druhom pláne rieši problém komunikácie. Presnejšie povedané, skôr problémy v komunikácii. Keď hovorím o problémoch, nemám na mysli Carlin telesný hendikep. Ten nehral veľkú rolu v ich komunikácii, ba čo viac, spomínaný deficit sa v konečnom dôsledku ukázal ako výhoda, pretože keby Carla nebola hluchá, nenaučila by sa čítať z pier, a keby nevedela čítať z pier, nedozvedeli by sa, kedy chce majiteľ baru ukradnúť so svojimi komplicmi peniaze. Mám na mysli predovšetkým úlohu dotykov v komunikácii. Dovolím si tvrdiť, že Audiard tu obrazným spôsobom rozvíja veľmi zvláštnu, svojím spôsobom ojedinelú a pozoruhodnú taktilnú komunikáciu; v určitých situáciách dokonca oveľa účinnejšiu a presvedčivejšiu než je tá verbálna komunikácia. Režisérovi sa ju s pomocou citlivej kamery Matthieua Vadepieda podarilo zviditeľniť tak, že využili subjektívne pohľady Carly. Keď sa napríklad pozerala na milencov, nesústredila sa na to, čo by mohla z ich rozhovoru odčítať z pier, ale na dotyky ich prstov. Okrem toho nezanedbateľnú úlohu v príbehu zohrávala aj vizuálna stránka komunikácie. Keďže Carla dobre nepočula a náhodou nemala nasadený prístroj na načúvanie, vyžadovala, aby rozhovor s ňou prebiehal „face to face“, lebo len takto dokázala čítať z pier svojho dialogického partnera. Výhodou tejto formy komunikácie bolo, že si mohla intenzívnejšie než ktokoľvek iný všímať mimiku a gestikuláciu hovoriacich, teda tie zložky neverbálnej komunikácie, ktoré sú schopné význam slov nielen znásobiť alebo urobiť jednoznačným, ale aj emocionálne podfarbiť.

Keď sa na film pozeráme zo zorného uhla žánrovej taxonómie, možno ho bez výhrad považovať za hybrid, v ktorom dominuje esencia kriminálky. Zaiste, pre príbeh je kriminálna zápletka dôležitá, avšak nemenej dôležitý je aj vzťah Carly a Paula. Pokiaľ sa divák sústredí len na „kriminálnu linku“, do popredia vystúpia udalosti a ich kauzálne zreťazenie. Lenže ako náhle divák vymení optiku, do popredia vystúpia (predovšetkým dve hlavné) postavy. Audiardove postavy nie sú jednoduché, nedá sa o nich povedať, že by boli jednoznačne dobré alebo zlé. Je to dané aj tým, že sa aspoň v prípade hlavných postáv pokúsil prezentovať tak konanie postáv, ako aj ich motiváciu. Keď zoberieme do úvahy obidve zložky, je ťažké rozhodnúť o tom, či určitý skutok bol správny alebo nesprávny. Priamo úmerne s odvíjaním deja sa odkrývajú nové a nové dimenzie týchto postáv. Na začiatku bola Carla prezentovaná ako plachá žena, oblečená do fádnych šiat úradníčky. Postupne však vychádzalo najavo, že Carla svoj život žila v dvoch svetoch. Prvým bol svet našej každodennosti, v ktorom musí dodržiavať písané alebo nepísané pravidlá. Necítila sa v ňom dobre, a preto súbežne žila vo svete svojich fantázií a túžob, teda vo svete, ktorého jediným stvoriteľom a zákonodarcom bola ona a len ona sama. Bolo to vždy lepšie, než frustráciu zo života v aktuálne prežívanom svete utápať v mori alkoholu, ako to robila manželka majiteľa baru. Taktiež Paul je komplikovaná postava. Na jednej strane robil všetko preto, aby sa odstrihol od svojej kriminálnej minulosti. Na druhej strane ho však minulosť vždy dobehla a vrhla späť do sveta, z ktorého chcel raz a navždy zmiznúť. Paulovu rozporuplnú osobnosť funkčne zvýraznil „malý životný príbeh“ jeho sociálneho kurátora. Kontroloval ho, viedol s ním dlhé reči o tom, čo je správne a čo nesprávne, radil mu, ako má žiť, informoval sa, ako sa mu darí v práci. Kurátor stelesňoval moc spoločenského  zriadenia, s ktorým sa Paul dostal do konfliktu, a jeho úlohou bolo začleniť ho do systému. Keď sa však Paul dozvedel, že kurátor zabil svoju ženu, všetky jeho dobre mienené rady sa náhle zmenili na neklamný symptóm všadeprítomného pokrytectva.

Na príbehu Čítaj mi z pier ma najviac zaujala myšlienka o tom, že dobro a zlo nejestvujú samy osebe, ale sú definované vzájomným vzťahom. Sú ako dve strany jedného listu papiera – každá strana je iná, a predsa sú odsúdené naveky byť spolu.

 

CITOVANÉ FILMY

Čítaj mi z pier (Sur mes lèvres, r. Jacques Audiard, 2001)

 

Prof. PhDr. Peter Michalovič, PhD. (1960)

Vyštudoval odbor filozofia a estetika na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde pedagogicky pôsobí od roku 1987. Prednáša aj na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Zaoberá sa  estetickou teóriou, štrukturalizmom, postštrukturalizmom a teóriou rozprávania. Je autorom knižných publikácií: Az idióma keresése – Hľadanie idiómu (1997); Úvod do štrukturalizmu a postštrukturalizmu (1997, spolu s Pavlom Minárom); Orbis terrarum est speculum ludi (1999); Krátke úvahy o vizualite a filme (2000); Dal Segno al Fine (2003); Omnibus in omnibus (2004); De disciplina et arte (2005); Juraj Jakubisko (2005, spolu s Vlastimilom Zuskom); Interpretatio. Fila – Klimt. (2007), Znaky, obrazy a stíny slov (2009, spolu s Vlastimilom Zuskom), Ivan Csudai: Vita brevis, ars longa. Venuje sa aj kurátorskej činnosti, v pozícii kurátora realizoval viac ako 60 výstav doma aj v zahraničí.

 

Späť na Filmy Jacquesa Audiarda – texty