Kristína Aschenbrennerová: Medzi dvoma pólmi života a filmu

Prinášame vám ďalší text z minuloročného zborníka Filmy Jacquesa Audiarda.

 

Delenie filmov do škatuliek „art“ a „mainstream“ je prekonané, nepresné a nešťastné. Napáchalo viac škody než úžitku a francúzska kinematografia je pomerne plná praktických dôkazov. Presvedčenie, že film je a musí byť v prvom rade umenie, čím sa nielen Francúzsko, ale celá Európa vymedzuje voči Hollywoodu, však nemá až takú moc, aby odradilo tých, ktorí sa chcú hrať na ostrí noža a neboja sa stáť sami bez toho, aby vopred vedeli, že práve vďaka tomu bude ich meno skloňované samostatne, kým iné sa ocitnú schované pod označením hnutia či skupiny tvorcov. Ako režisér má Jacques Audiard  na svojom konte len päť dlhometrážnych filmov (plus jeden krátky) a Cinematik nie je prvým festivalom, ktorý mu ešte za života venuje retrospektívnu sekciu.

Pre Audiarda je film formou zábavy, nevníma ho ako umenie či niečo mystické. Tie svoje zaľudňuje postavami, ktoré len sťažka označíme za kladných hrdinov, a ich prehrešky voči zákonom i zaužívaným morálnym pravidlám by sme za normálnych okolností asi len ťažko ignorovali. V réžii Jacquesa Audiarda sa však ocitajú v prostredí, kde je ich správanie logickou, normálnou reakciou na okolie a oni sami odrazu pôsobia čistejšie, ako obete vonkajších udalostí. Pre týchto hrdinov a inklináciu k (neo)noiru Audiardove filmy pripodobňujú k Martinovi Scorsesemu či Alfredovi Hitchcockovi, no meno Audiard sa neraz dostáva do jedného odseku s Jean-Pierre Melvillom, Claudom Chabrolom, Henri-Geoge Clouzotom či Jeanom Renoirom.

V úvode textu odmietnuté chápanie filmov v kategóriách „art“ a „mainstream“ (ne-art či nebodaj komercia) nachádza u Audiarda ďalší z klinčekov do pomyselnej truhly. Prístupy k rozprávaniu a jeho najvýraznejším prvkom, postavám, aj pri skromnej, neexplozívnej výprave, by pokojne obstáli v hollywoodskej produkcii, ideálne v rukách niektorého z režisérov nového Hollywoodu, odchovaného aj na filmoch vyššie spomenutých pánov.

Postavy Audiardových filmov svojimi vlastnosťami fakticky pretvárajú zaužívané žánrové vzťahy, vnášajú do nich prvky cudzieho, čo prevracia naučené divácke očakávania. Čítaj mi z pier a Tlkot môjho srdca sa zastavil sú osídlené mužskými hrdinami typickými pre niektorý zo subžánrov policier filmu. Ženské hrdinky sú odizolované od ostatného sveta, v ktorom práve žijú. Jedna je prakticky hluchá a druhá hovorí len  po čínsky, vietnamsky a veľmi málo po anglicky. Obe akoby volali po záchrane v podobe rytiera z neznáma. Ani mužské ani ženské postavy nezapadajú do ich spoločného sveta a sú jeden pre druhého impulzom pre realizáciu dovtedy tajených túžob. Carla (Emmanuelle Devos) a Paul (Vincent Cassel) z filmu Čítaj mi z pier a Miao Lin (Linh Dan Pham) a Thomas (Romain Duris) z filmu Tlkot môjho srdca sa zastavil chcú v zásade to isté – mať navrch nad ostatnými a dať to ostentatívnym spôsobom najavo. Práve vďaka takýmto hlavným hrdinom a ich vzťahom k sebe a okoliu získavajú oba filmy osobitý, cynický punc miešanca drsného žánru krimi a romantického filmu. Čítaj mi z pier i Tlkot môjho srdca sa zastavil možno rovnako dobre označiť za romantické policier filmy ako aj kriminálne romance, čo je jedna z vlastností (neo)noirov.

Nielen v Čítaj mi z pier a Tlkot môjho srdca sa zastavil sa stretávame s mužskou postavou „gangstra“, ktorého typ k dokonalosti rozvíja zatiaľ posledný z pätice Audiardových filmov, Prorok. Ide o gangstra stojaceho v protiklade k hrubým a násilným typom sedemdesiatych rokov, budujúcim svoju kariéru pomocou zbrane. Paul, Thomas, ale aj Malik síce vyrastajú z prostredia, kde násilie je tou najjednoduchšou cestou, volia však „intelektuálnejšie“ metódy zahrávania si s protivníkmi, a vlastne aj ich podvádzanie a upúšťajú od priamočiarych fyzických stretov a zabíjania. Ženské postavy, pre zmenu, nepôsobia len silou svojej krehkosti či zraniteľnosti vyplývajúcej z ich komunikačného hendikepu. Neostávajú pasívne a odmietajú jednoducho len čakať na mužov.   Obe aktívne vplývajú na správanie mužských protagonistov či už požiadavkami (Carla), alebo pokynmi (Miao Lin). V istom momente pôsobia sebavedomejšie a rozhodnejšie než muži, posúvajúc Paula či Toma k ich finálnym rozhodnutiam.

Carla sa spočiatku javí byť pasívna, zmierená s nechcenou situáciou, že je pre kolegov i pre priateľov vždy tou spoľahlivou a ochotnou pomôcť. Paul, čerstvo prepustený z väzenia, ešte stále pod dohľadom, by sa možno aj zaradil do spoločnosti a viedol riadny život, nebyť okrem Carly ešte aj starých dlhov. Schopnosti, ktoré ich pre ostatný svet robia nežiaducimi, sú pre Paula a Carlu navzájom príťažlivé natoľko, že akýkoľvek náznak (prítomnej) sexuálnej príťažlivosti ustupuje ich účelovému uvažovaniu o tom druhom. Carla potrebuje zlodeja, aby mohla zmeniť svoj status vo firme a medzi priateľmi, a Paul potrebuje Carlinu schopnosť čítať z pier, aby získal výhodu nad svojimi veriteľmi. Jeden pre druhého sa stávajú nástrojom na získanie slobody. Vzájomné využívanie ich súčasne navzájom  odkrýva; stávajú sa závislými jeden na druhom, pretože o sebe vedia viac, než o nich vedia „tí druhí“.

Thomas pracuje ako broker s nehnuteľnosťami a na dosiahnutie jednotlivých cieľov, po vzore a na požiadanie „rodinného zázemia“ (otca), neváha použiť násilie. Rodinné zázemie má však aj druhú stránku, a tou  je hudobný talent zdedený po mame. Šanca zmeniť doterajší život a ukázať otcovi, ktorý nie vždy docení Tomove schopnosti, služby či to, že je viac než len poslušný syn, príde v podobe konkurzu na pianistu. Vtedy do Tomovho života vstupuje Miao Lin, zjemňujúca jeho agresívny prístup nielen k hre na piano. Podobne ako Carla nevedomky, ale uvedomelo mení „svojho“ muža, je pridanou motiváciou a akcelerátorom jeho premeny. Obe ženy súčasne súperia s patrónmi „svojich“ mužov (kurátor, otec), ktorí sa ich, naopak, snažia  udržať v pôvodných koľajach ukázaných v úvode filmu.

Romantické línie oboch filmov sú vedené v duchu klasického rozprávania, paralelne popri pracovných líniách životov postáv, pričom v záveroch obe splývajú. Ich rovnocenné postavenie vedie k vzájomnému narúšaniu. Vďaka romantickej získavajú postavy istú jemnosť a mäkkosť vo vzťahu k ich východiskovým povahám. Naopak pracovná línia (gangsterky / krimi) dodáva postavám a ich vzájomným vzťahom cynickú patinu, ukazuje ich vo svetle účelovosti ich konania. Tento prístup vlastne až do samotného záveru necháva postavy rozkročené v dvoch ich polohách a uchováva ich nejednoznačný charakter, ktorý sa následne prenáša na celok filmu stojaceho obkročmo jednou nohou v klasickom rozprávaní hollywoodskych filmov a druhou vyšľapujúcou k prvkom narúšajúcim jeho predpokladanú jednotu a stabilitu. Nejednoznačné, nepredvídateľné postavy, pri ktorých ani v závere filmu nedokážeme predpovedať reakciu, či zosilnený paralelizmus dvoch inak zvyčajných línií, sú len najokatejšími príkladmi.

Ako východiskový spôsob organizácie rozprávania je volená klasická hollywoodska narácia, do ktorej sú zasunuté postavy charakteristické pre francúzsky film 60. a 70. rokov, ukázané v momente narušenia ich rutiny, rozhodovania sa a váhania v situácii vyžadujúcej aktuálne rozhodnutia a kroky. Teleologická organizácia sa miesi s pocitom existenciálnej akútnosti ohrozenia života. Čítaj mi z pier a Tlkot môjho srdca sa zastavil pomerne rýchlo a jednoducho nalákajú diváka svojou hrou na zdieľnosť. Poskytujú mu zásadne viac informácií, než majú jednotlivé postavy, umožňujúc mu tak angažovať sa v ich voľbách. Súčasne však ponechávajú postavy pre diváka neznáme, cudzie, čo umožňuje zachovať uveriteľnosť ich správania.

 

CITOVANÉ FILMY

Čítaj mi z pier (Sur mes lèvres, r. Jacques Audiard, 2001); Prorok (Un prophète, r. Jacques Audiard, 2009); Tlkot môjho srdca sa zastavil (De battre mon cœur s’est arrêté, r. Jacques Audiard, 2005)

 

Kristína Aschenbrennerová (1980)

Vyštudovala filmové a televízne umenie na Filmovej a televíznej fakulte bratislavskej VŠMU, na ktoré nadviazala štúdiom v odbore teórie a histórie filmu a audiovizuálnej kultúry na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne. Venuje sa prevažne kinematografiám východoázijského regiónu, spolupracuje na sekcii Art Film Festu Prísľuby z Východu, ale rovnako ju vedia nadchnúť aj dokumentárne filmy, najmä tie slovenské a české zo šesťdesiatych rokov.

 

Späť na Filmy Jacquesa Audiarda – texty