Dominika Šimonová: Audiardovi hrdinovia, alebo Túžba stať sa iným

Režijný debut francúzskeho filmára Jacquesa Audiarda Pozeraj sa, ako padajú rozpráva príbeh obchodníka Simona (Jean Yanne), ktorý je náhodným svedkom útoku na svojho priateľa policajta. Zžieraný túžbou po pomste opúšťa rodinu a celý dovtedajší život, aby vystopoval vraha. Popri tom sa zdanlivo paralelne vinie línia svojráznej dvojice darmošľapov – mentálne trochu zaostalého mladíka Johnnyho (Mathieu Kassovitz), citovo závislého na postaršom chromom gamblerovi Marxovi (Jean-Louis Trintignant). Johnny je ako dieťa, nevedomý, zraniteľný a túžiaci po náklonnosti a ochrane. Tento voľne interpretovaný motív problematického vzťahu otca a syna zohráva centrálnu úlohu aj v neskorších filmoch Tlkot môjho srdca sa zastavil a Prorok. Túžba syna po hlbšom a bezprostrednejšom vzťahu naráža na nepochopenie a generačnú priepasť medzi ním a starším otcom / učiteľom. S tým súvisí aj otázka jeho imitácie, či osamostatnenia sa a hľadania vlastnej cesty. Dôležitou črtou Audiardovej tvorby sa ukáže byť dôraz na psychologické rozkrývanie postáv a ich vzťahov, ktoré je kľúčové pre štruktúru a povahu rozprávania príbehu.

Už v druhom celovečernom filme Samozvaný hrdina sa naplno ozve čosi ako základný životný údel jeho postáv  – obsedantné stávanie sa iným. Všetkých jeho hrdinov prenasledujú pochybnosti o vlastnej identite, otázky a túžby po možnosti jej radikálnej premeny. Tá je založená na princípe učenia a osvojovania si novej tváre a nového osobného príbehu. Nespokojnosť s existujúcim stavom vecí dáva do pohybu strastiplný proces nachádzania vlastnej podstaty.

Ťarchou, ktorá ich trápi, je predovšetkým otázka minulosti, osobných spomienok, s ktorými sa treba vyrovnať. Sú ako balvan stojaci medzi nimi a životom, aký by chceli viesť. Snažia sa pred nimi ujsť a preľstiť ich, zbaviť sa ich prostredníctvom sebaklamu. Nakoniec ich minulosť aj tak dostihne a jej prijatie predstavuje posledný krok k sebaurčeniu.

„Minulosť je iba príťažou,“ hovorí kapitán Albertovi Dehousseovi (opäť Mathieu Kassovitz), protagonistovi filmu Samozvaný hrdina. Ten si jeho slová vezme k srdcu a stvorí si celkom nové ja. Stane sa takým presvedčivým hrdinom francúzskeho hnutia Odboja, že muži, ktorí skutočne nasadzovali vo vojne vlastné životy, majú pri počúvaní jeho príbehov slzy v očiach.

Falošný hrdina Dehousse ťaží z typickej povojnovej situácie: tvorcom nového sveta bude ten, kto v rozhodujúcej chvíli boja neuhol a zachoval sa správne. Albert chápe toto obdobie spoločenskej obnovy ako príležitosť „znovu-stvorenia“ seba samého. Vymýšľa príbehy, opakuje si ich, dokiaľ im sám neuverí. Keď sa dozvie skutočnú pravdu o svojom otcovi, ktorého hrdinskú smrť v prvej svetovej vojne mu matka tak verne opisovala, rozhodne sa prevziať štafetu a bremeno hrdinstva poniesť sám. Odchádza preto od rodiny a ustáleného života s rozhodnutím stať sa iným. Číta noviny a učí sa naspamäť všetky detaily o priebehu vojny a táto nová, lepšia minulosť sa postupne stáva jeho vlastnou. Prostredníctvom ľsti, vynaliezavej vtieravosti a trpezlivého obchádzania zrazov veteránov sa mení na vojnového hrdinu. Napriek tomu, že mu chýbajú akékoľvek reálne skúsenosti, mieri na vrchol armádnej hierarchie a ako veliteľ jednotky riadi povojnovú obnovu v nemeckej okupačnej zóne. Audiard včleňuje do filmu aj postupy mystifikačného dokumentu:  veteráni v rozhovoroch komentujú zdanlivú hodnovernosť ústredného príbehu rámovaného retrospektívnym rozprávaním starého Alberta. Stvárňuje ho Jean-Louis Trintignant, v našich končinách preslávený ako muž, ktorý luže. V rovnomennom slovensko-francúzskom filme Alaina Robbe-Grilleta vytvoril postavu muža, ktorý sa zapletá do vzájomne si odporujúcich historiek a lží o tom, čo robil počas Slovenského národného povstania. Audiardovo filmové myslenie nie je avantgardné, prirodzene spochybňujúce poriadok sveta. Objektívna skutočnosť sa v jeho filmovom uvažovaní netriešti pod nánosmi vždy celkom iných verzií pravdy. Naopak, tvorí jasnú protiváhu k subjektívnej krajine vo vnútri postáv. V Samozvanom hrdinovi je to mapa tzv. skutočnej histórie, na ktorej si Albert pomocou lži chce nájsť vlastné, legitímne územie, čím ju vlastne celú spochybňuje.

V ďalšom Audiardovom filme, pozoruhodnom psychologickom trileri s prvkami romance, Čítaj mi z pier, narážajú na seba dve postavy, dve protichodné túžby po zmene a nebadane sa do seba vplietajú. Carla (Emmanuelle Devos) pracuje v realitnej kancelárii, od nevľúdneho a pokryteckého prostredia biznisu ju oddeľuje a zároveň chráni čiastočná hluchota. V beztvarých svetroch je pre kolegov neviditeľná, krčí sa za stolom v rohu, na ktorý ostatní kladú nedopité poháriky s kávou. V horšom prípade predstavuje prekážku určenú na tiché odstránenie. Nenápadne zúri hnevom niekoho, kto o sebe vie, že je schopnejší, než tí okolo, ale oberajú ho o šancu prejaviť sa. V prostredí latentného napätia a šovinizmu sa zrazu objavuje Paul (vynikajúci Vincent Cassel) – bývalý delikvent prijatý na miesto asistenta.

Zvyčajný model nerovného vzťahu medzi dvoma mužmi režisér nahradil podivuhodne vyrovnaným partnerstvom muža a ženy. Princíp majstra a učňa však zostáva zachovaný – Carla pomáha čerstvo prepustenému z väzenia nájsť v práci pevnú pôdu pod nohami. Pretože Paul má pocit, že jej niečo dlží, postupne sa stáva spojencom v tajnej odvete proti kolegom. Sám však ešte nepreťal putá s kriminálnou minulosťou. Tá sa mu pripomína a vťahuje ho späť do svojich sietí. Aby sa zbavil starého dlhu, po nociach pracuje v tanečnom klube plnom mafiánov. Začína sa odvíjať línia zločinu, do ktorého sú vďaka vzájomne objaveným schopnostiam (Carla dokáže odčítať z pier) strhnutí obaja. Pod navonok pragmatickým spojenectvom sa komplikovane rodí (pričom sa častejšie zadrháva, než postupuje) ich tichá spriaznenosť a intímny vzťah.

Audiardovi sa popri naplňovaní konvencií žánru podarilo narysovať psychologicky presnú, napínavú trajektóriu vzťahu. Príťažlivosť a záujem o druhého sa u oboch strieda s chladným odstupom a odmietnutím. Spojí ich až vášeň pre spoločne snovaný zločin, v ktorom nájdu nečakané naplnenie. Jeden bez druhého by nikdy neprekročili svoj tieň a neobjavili v sebe niečo lepšie a odvážnejšie, než dovtedy poznali. Carlin strhaný, frustrovaný výraz nás od začiatku pripravuje na odhalenie jej skutočnej povahy: pod pokornou fasádou vibruje tichý sopečný nepokoj a zreje vôľa po zmene. Prostredníctvom Paula sa tieto vlastnosti derú na povrch a strhávajú so sebou všetky prekážky.

Nasledujúcim filmom Tlkot môjho srdca sa zastavil sa Audiard vracia k spomínanej téme turbulentného vzťahu otca a syna. Otázka zmeny života hlavného hrdinu Thomasa (Romain Duris) je tu úzko spätá s vyrovnávaním sa s dedičstvom po rodičoch. Tlkot môjho srdca sa zastavil je opäť štúdiou dvoch protikladných prostredí, v ktorých sa protagonista snaží zvíťaziť a zároveň sa nimi nechá pohlcovať. Thomasovu osobnosť vypĺňa drzý materializmus reprezentovaný obchodom s nehnuteľnosťami, podvodmi a bezohľadným správaním k nájomníkom. V úvode sledujeme postavy vynárajúce sa z nočného šera s vrecami v rukách. Thomas a jeho spoločníci vypúšťajú do bytov potkany, aby mohli budovu kúpiť za nižšiu cenu. Inokedy vyháňajú rodiny prisťahovalcov baseballovými palicami. Svižne plávať vo vlnách biznisu sa hrdina naučil od svojho drsného otca. Tento negatívny vplyv sa v ňom prelína s vášňou k hudbe zdedenou po už zosnulej matke, koncertnej pianistke. Nečakané stretnutie s klavírnym impresáriom a jeho lákavá ponuka prebudia Thomasovu túžbu po kariére iného druhu. Minulosť sa znova zahryzla do prítomnosti, sny sa však môžu splniť, len ak opäť získa virtuóznu formu. Ocitá sa rozpoltený medzi dvoma svetmi, špinavé pracovné praktiky strieda s Bachom a za klavírom sa zmieta v pochybnostiach a nepokoji. Oba filmy charakterizuje stret zločinu a stredostavovskej vážnosti i postavy, ktoré nie sú pripravené žiť ani v jednom z týchto svetov. Paul aj Thomas majú v sebe akúsi nervóznu, kinetickú energiu a dravosť, ich vystupujúcou dolnou čeľusťou lomcuje hnev, s ktorým si nevedia poradiť.

Snaha o vzopretie sa stavu vecí rezonuje aj v najnovšom filme Prorok. Audiard sa presunul ešte viac na územie žánru (gangsterky a väzenského filmu) a ponoril sa do štúdie zložitého prostredia väznice, hermeticky uzavretého sveta s vlastnými pravidlami. Prorok má doteraz najširší záber aj čo sa týka počtu postáv a zložitosti ich príbehových línií. Audiard tu vystaval realistický portrét, anabázu zrodu jedného kápa, ktorý sa zo dna bezvýznamnosti prepracuje na prednú pozíciu miestneho „potravinového reťazca“. Devätnásťročný negramotný Malik (Tahar Rahim) je z rodu tzv. neokázalých hrdinov – uprostred bujných a charizmatických zjavov pôsobí dokonale nevýrazným dojmom. Jeho výhoda spočíva v schopnosti pozorovať, pochopiť mechanizmus vzťahov a efektívne sa doň začleniť. „Plávanie po prúde“ neznamená odovzdanosť, ale, naopak, prejav sebazáchovného pudu, vynaliezavej vôle prežiť. V centre príbehu je opäť zložitý a nerovný vzťah mladého delikventa k mafiánskemu „pánovi“ – tomu, kto učí, vychováva a predovšetkým trestá.

Malik ako arabský miešanec stojí totiž spočiatku mimo miestnych etnických skupín. Situácia sa však mení, keď sa ho boss korzického „frontu“, César, rozhodne použiť na odstránenie nepohodlného spoluväzňa. Vypätá scéna exekúcie vraždy z donútenia predstavuje zlom v Malikovej osobnej histórii, iniciačný rituál na ceste za sebaurčením. Od tej chvíle sa navonok stáva poskokom Korzičanov, vo vnútri však cizeluje svoj učenlivý odstup a nenápadne štartuje napĺňanie vlastných cieľov. Je ako dieťa, ktoré opakuje po dospelých, aby sa neskôr dopracovalo k nezávislému uvažovaniu. Preberá ich gestá a rétoriku (nie náhodou nám režisér jeho vzdelávacie odhodlanie ukazuje práve vo chvíli, keď sa na hodine francúzštiny pre väzňov učí vysloviť slovo canard, t.j. kačica), a vytvára si zástupnú identitu, pod ktorou môže svoju partiu sebavedomo rozohrať na všetky strany.

Audiardov počin je demonštráciou toho, ako sa do nechcených a odstrkovaných vtláča pečať prostredia, z ktorého vzišli. Malik automaticky prevzal vzorec správania miestnych zločincov a dozorcov, pretože to bola jediná účinná forma výchovy, akej sa mu dostalo. Tvár nováčika Tahara Rahima nemá v sebe žiaden smútok ani bolesť, len akýsi neosobný plameň života. Jeho vnútorné pochody zostávajú ukryté za dokonale vrastenou maskou imitácie (preto sa ani nemáme možnosť opájať „očistným“ súcitom). Najsilnejší účinok majú momenty na slobode, v ktorých ho úzkostlivá poslušnosť odhaľuje ako produkt totalitnej väzenskej výchovy a jeho poddajné správanie pôsobí neprimerane (letiskovú kontrolu si zamieňa s väzenskou prehliadkou, v lietadle si nenásytne berie dvojité porcie jedla).

Viac než precitlivenosť starého kontinentu má Audiard v sebe sebavedomého, drzého ducha americkej kinematografie 70. rokov. Jeho postavy nevnímajú svoje bytie v trpnom rode, ako údel, ktorý možno len prijať a znášať. Vnútorný oheň, ktorý ich poháňa, v nich zažína moc nanovo vystavať seba samých. Snažia sa prerásť danú situáciu, včleniť sa do nejakej komunity (väzenský gang v Prorokovi, veteráni hnutia odboja v Samozvanom hrdinovi). Aktívne sa zhostiť vlastnej existencie a pozdvihnúť sa k vyšším možnostiam jej fungovania. Albert, Paul, Thomas aj Malik sú neustále ťahaní späť sirénou minulosti, ktorej chcú uniknúť. Sebapotvrdenie, zavŕšenie novej identity prebehne práve cez návrat k jej pravidlám, v ktorom možno zároveň vidieť očistu. Albert verejne odhaľuje svoju lož, Paul s Carlou úspešne odcudzia balík peňazí, Thomas napriek novému, ušľachtilému životu v umení zmláti vraha svojho otca, vďaka čomu  konečne nájde pokoj a Malik splní poslednú, najťažšiu skúšku odvahy a samostatnosti. Audiard udržiava napätie príbehu kontrastom medzi stavom vecí, v ktorom sú všetci nútení existovať, a tým, o ktorom nervne snívajú. Najintímnejšou scénou, v ktorej sa každý z jeho hrdinov ocitne, je skúšobné prezliekanie identity – moment nacvičovania novej úlohy v samote izby či cely.

 

CITOVANÉ FILMY

Čítaj mi z pier (Sur mes lèvres, r. Jacques Audiard, 2001); Pozeraj sa, ako padajú (Regarde les hommes tomber, r. J. Audiard, 1993); Prorok (Un prophète, r. J. Audiard, 2009); Samozvaný hrdina (Un héros très discret, r. J. Audiard, 1996); Tlkot môjho srdca sa zastavil (De battre mon cœur s’est arrêté, r. Jacques Audiard, 2005)

 

DOMINIKA ŠIMONOVÁ (1981)

Vyštudovala Dejiny umenia a kultúry na Trnavskej univerzite a Filmovú vedu na VŠMU. Publikovala v Pravde, Film.sk a kinema.sk a Romboid. Zaujíma sa o psychológiu filmových postáv.

 

Späť na Filmy Jacquesa Audiarda – texty