Predslov

Vážení návštevníci festivalu Cinematik, milí diváci, čitatelia,

predstavujeme vám prvý zborník z novej Edície Cinematik. Myslíme si, že okrem projekcií filmov by k filmovému festivalu mali patriť aj diskusie o nich, kritické, interpretačné či analytické zhodnotenie jednotlivých diel. A presne to je skromným cieľom našej edície.

V dejinách kinematografie nachádzame viacero príkladov toho, ako písanie o filme ovplyvňovalo filmovú prax. K prelínaniu týchto dvoch aktivít dochádzalo napríklad u Sergeja Michajloviča Ejzenštejna. Autor legendárneho Krížnika Potemkin zanechal za sebou rozsiahle teoretické spisy, v ktorých sa vyjadroval k rôznym aspektom vlastnej tvorby, ako aj zákonitostiam filmového umenia vo všeobecnosti. Iným príkladom môže byť François Truffaut (a pars pro toto celá skupina „mladých Turkov“ z okruhu časopisu Cahiers du cinéma). Ten sa ešte predtým, než sa stal režisérom, preslávil ostrými kritickými výpadmi proti tzv. tradícii kvality na stránkach dnes už legendárneho časopisu – a následne sa so svojimi kolegami podieľal na radikálnej obrode francúzskej kinematografie. Jean-Luc Godard o tom svojho času povedal: „V Cahiers sme sa všetci považovali za budúcich režisérov. Navštevovať filmové kluby a Cinematéku už znamenalo myslieť na film a o filme. Písať, to samé už vlastne znamenalo robiť film, pretože rozdiel medzi písaním a nakrúcaním filmov je iba kvantitatívny, nie kvalitatívny.“

Výsledkom písania o filme teda môže byť samotný film. Čitateľovi sa pred očami opäť prehrávajú scény filmov, ktoré už videl – možno v inom svetle, než v akom ich sledoval na plátne. Ak film nevidel, má možnosť vytvoriť si o ňom obraz, vidieť vo svojej mysli film. Aj slová majú schopnosť vytvárať obrazy. Preto sme sa rozhodli založiť túto edíciu: chceli by sme ponúknuť divákom, návštevníkom nášho festivalu možnosť predĺžiť svoju skúsenosť s filmom, rozšíriť ju, obohatiť… Písanie o filme nikdy film nenahradí, ale môže s ním viesť živý dialóg. A o to nám ide.

Tento rok sme sa rozhodli zborník textov venovať tvorbe Jacquesa Audiarda. V rámci festivalu máte možnosť vidieť všetkých päť jeho celovečerných filmov – počnúc debutom Pozeraj sa, ako padajú až po zatiaľ posledného Proroka. Autori textov zahrnutých do predkladaného zborníka sa venujú rôznym aspektom tvorby tohto pozoruhodného režiséra. Rudolf Schimera v texte Jacques Audiard, l’auteur poukazuje na širšie súvislosti jeho diela. Zasadzuje ho do kontextov tradície žánru francúzskeho filmu o zločine – tzv. polaru, ale poukazuje aj na osobnejšie stránky – napr. Audiardov vzťah k svojmu otcovi, scenáristovi Michelovi Audiardovi, a odraz tohto vzťahu v jednotlivých filmoch. Juraj Oniščenko sa zamýšľa nad filmovým myslením Jacquesa Audiarda, pričom sa zaoberá najmä motívmi moci, vedenia a pohľadu. Audiardovu tvorbu tak (implicitne) zasadzuje do kontextu francúzskeho myslenia druhej polovice 20. storočia. Text Audiardovi hrdinovia alebo Túžba stať sa iným Dominiky Šimonovej sa sústreďuje na zvolený motív a ponúka analýzu Audiardových filmov s prihliadnutím naň. Rovnako postupuje aj Vladana Hrivnáková vo svojom príspevku s názvom Prežiť za každú cenu.

Nasleduje blok textov venovaných jednotlivým filmom. Tomáš Hudák píše o rovinách života v Samozvanom hrdinovi, Peter Michalovič zase o taktilnej a vizuálnej komunikácii vo filme Čítaj mi z pier. V texte Medzi dvoma pólmi života a filmu sa Kristína Aschenbrennerová venuje vzťahom medzi spôsobmi rozprávania, žánrovým ladením a postavami v rámci filmov Čítaj mi z pier a Tlkot môjho srdca sa zastavil. Tak trochu jiný pianista Jany Bébarovej je zase porovnaním filmu Tlkot môjho srdca sa zastavil s pôvodinou (keďže ide o remake) Fingers Jamesa Tobacka. Tomáš Pivoda v článku Proroctví Jacquese Audiarda uvažuje o režisérovom doposiaľ najúspešnejšom filme a všíma si paralely s jeho predošlou tvorbou.

Na tomto mieste by som chcel okrem autorov poďakovať najmä Márii Ferenčuhovej, Zuzane Dudášovej, Jane Bébarovej a Romane Veselej za ich nezištnú pomoc. Ďakujem aj Martinovi Kaňuchovi za vecné pripomienky a rady. Rovnako ďakujem pánovi Stanislavovi Ulverovi, šéfredaktorovi časopisu Film a doba za možnosť uverejniť text Tomáša Pivodu.

Na záver mi dovoľte zaželať vám príjemné čítanie a vyjadriť nádej, že o rok sa vám do rúk dostane nový prírastok Edície Cinematik.

Späť na Filmy Jacquesa Audiarda – texty